Začiatok tohto príbehu sa začal písať už veľmi dávno. V časoch, kedy celá naša generácia vyrastala na príbehoch o indiánoch, o cti a pokrvných bratstvách. Medzi moje obľúbené knihy patrili tie od Jacka Londona alebo E.T.Setona. Jeho knihu Dvaja divosi som prečítal mnohokrát. Ale v mojich detských časoch to mohlo byť len snom. Ako každý chlapec v mojom veku som túžil vidieť tú krajinu, tie hory či jazerá, „kde tí moji indiáni“ prežívali svoje dobrodružstvá. Na niektoré sny človek musí zrejme dorásť. V Kanade som bol v neskoršom veku už dvakrát u príbuzných, ktorý žili na západnom pobreží. No myšlienka loviť musela vo mne zrejme nejako vyzrieť.
Nová doba ponúka nové možnosti. Pri surfovaní na internete som náhodou narazil na rozhovor s profesionálnym lovcom Jánom Mičkom, žijúcim v Kanade. Je rodákom z môjho rodného mesta, čo bolo pre mňa podstatnou výhodou, nakoľko komunikácia v angličtine v tomto prípade nebola podmienkou. Už viac ako 8 rokov sa venujem lukostreľbe a lovu lukom. Uloviť čierneho medveďa lukom bola pre mňa výzva i môj lovecký sen zároveň. V Kanade tento lov nie je ničím zvláštnym a úvod loveckej sezóny patrí vždy tomuto spôsobu lovu. Slovo dalo slovo, dohodli sme si termín lovu a vycestoval do Quebecu.
Cesta prebehla relatívne v pohode, samozrejme keď si odmyslím skutočnosť, že ma na letisku v Prahe dvakrát vyzliekli pod samopalmi, lebo vraj prevážam zbrane (v batožine som niesol známemu dve pažby na pušku a zodpovední to vyhodnotili ako nepriamu hrozbu) Ešte šťastie, že som si vybral cestu cez Prahu. Ak by som cestoval cez Budapešť, určite by som ešte dnes niekde na policajnej stanici obhrýzal suchú čabajku a čakal na amnestiu. Let z Prahy do Paríža bol bezproblémový. Za Frankfurtom sme zabočili doľava a leteli rovno na Paríž. V Paríži šup do druhého lietadla a potom už priamo do Montrealu. Po pristáti na letisku to zase až tak v pohode nebolo. V batožine totiž „opäť“ našli zbrane (pažby) a keď zistili, že som im celý čas hovoril pravdu tak hľadali ďalej. Našli v mojej príručnej batožine kus slaniny a fľašu domácej. Všetko samozrejme na osobnú spotrebu. Veď všetko tak, ako keď sa poriadny slováčisko balí na cestu do divočiny. Do Kanady je však zakázané dovážať mäso a mäsové výrobky. Nejako sme sa preto nemohli dohodnúť s úradníkom na tom, že sa nejedná o mäso ale iba o slaninu. Keď začal odo mňa pýtať nejaké peniaze, prestal som anglicky „rozumieť“ už celkom. Zo vzniknutej situácie mi musel pomôcť Jano Mička, ktorý ma už čakal vonku pred letiskom. V krátkom telefonickom rozhovore pochopil, že imigračný úradník mi chcel dať pokutu 1300 CAD (to ešte nevedel, že to bola slanina z mangalice), ale keďže to bolo prvýkrát tak to so mnou vybaví len pohovorom. No pohovoriť si mohol…
Po týchto drobných problémoch a krátkom zvítaní som zložil svoje veci do auta a unavený som sa zviezol na predné sedadlo pick-upu. Pršalo. Oprel som sa preto o okno auta a monotónny rytmus stieračov, časový posun a dlhá cesta si vybrali svoju daň. Zaspal som. Cesta do loveckého campu (500km) prebehla preto veľmi rýchlo. Prebral som sa až pri stanici správcu, kde sme kupovali licencie na lov medveďov. Do cieľa cesty sme pricestovali o 01:30 miestneho času. Tma tam bola skoro ako u nás ešte aj ten Veľký voz bol na oblohe asi na tom mieste ako u nás doma. Zložili sme si veci do zrubu, vybrali si postele a dali po jednom na privítanie. Bol som rád, že sme v zdraví dorazili.
História loveckého campu FOOFKA (z jazyka miestnych indiánov “miesto pre kŕmenie medveďa”) sa začala písať pred viac ako 50 rokmi. Tábor bol pôvodne využívaný drevorubačmi, ktorý ťažili drevo. V čase najväčšej slávy tábora tu bolo ubytovaných až 40 robotníkov. Po ukončení ťažby tábor zmenil svoj účel a bol využívaný už len na lovecké účely. Ku dnešnému dňu, podľa dostupnej evidencie (25 rokov), tu bolo ulovených viac ako 230 medveďov. Loviská, patriace nášmu sprievodcovi, majú rozlohu skoro 1.500km2. Za tých 10 dní nebola šanca prezrieť a precestovať celú plochu nehovoriac o tom, že sme sa neprišli len kochať, ale hlavne loviť.
Pred vycestovaním som si zisťoval informácie o oblasti do ktorej cestujem a o zvykoch, ktoré v tejto oblasti panujú. Pre mňa boli hlavne zaujímavé informácie o loveckých zvykoch a tradíciách, o spôsobe života a spôsoboch lovu divej zveri. Pre lovcov z kmeňov Anishinaabe (Ojibwe, Algonquin, ..) bol lov zveri vždy duchovnou udalosťou. Brali ho veľmi vážne. V žiadnom prípade nelovili pre zábavu či získanie trofeje, ale lovili pre obživu. Z úlovku využili pre svoju potrebu všetko. Verili totiž, že v prírode má všetko svoju dušu a všetky veci a bytosti sú navzájom prepojené a preto sa musia vzájomne rešpektovať.
Prvé štyri dni nás Kanada neprivítala príliš prívetivo. Pršalo. V duchu som ďakoval zato, že som si kúpil nepremokavé zateplené lovecké maskáče a nepremokavú obuv. Doobeda náš hostiteľ musel prekontrolovať všetky vnadiská (ktoré boli od tábora vzdialené 2 – 40km), fotopasce a doplniť kŕmenie. Poobede o 16:00 sme už vyrážali na posedy a tam sme trávili denne 4-5 hodín. V rovnakom termíne sme prišli na lov dvaja lovci. Slovenský kolega lovil guľovnicou, ktorú si zapožičal v Kanade. Bolo to výhodnejšie, ako riešiť dopravu a povolenia spojené s dovozom strelnej zbrane do krajiny. Ja som bol rozhodnutý loviť lukom. Pri dovoze luk nie je braný ako zbraň a preto nie je potrebné riešiť dovozné dokumenty, ako u strelnej zbrane.
Sprievodca nás poučil o tom, ako sa máme správať, načo si dávať pozor a čoho sa máme vyvarovať na posede. Podstatné bolo sa zbytočne nehýbať. Rozviezol nás na posedy a odvtedy bolo všetko v našich rukách. Vydržať 4-5 hodín v daždi, pri teplotách okolo 5 °C bez pohybu bola naozaj celkom slušná skúška odhodlania. Verím, že ak by sme tam boli bez pohybu ešte ďalšie dve hodiny, už by nám termín „bez pohybu“ robil asi minimálny problém. Napriek tomu že bol začiatok júna, v Quebecu sa práve začínala jar. Dvadsať dní pred našim príchodom, bolo v tábore ešte pol metra snehu.
Na moje prvé stretnutie s medveďom som si na premočenom posede počkal celé tri dni. Medzi padajúcimi kvapkami som začul kroky. Vyzeralo to, ako keby niekto ťažký v papučiach kráčal po premočenej tráve. Žalúdok mi stiahlo, ako pred maturitou a očami som sa snažil prehľadávať kriaky v okolí.. Kroky opísali veľký kruh okolo môjho posedu. Nezazrel som ani kúsok srsti, ani náznak prítomnosti medveďa. Len pomalé „čvachtajúce“ kroky a pach ma presvedčovali o tom, že v lese nie som sám. V diaľke som začul zvuk prichádzajúceho auta. Kroky „v papučiach“ zrýchlili, začali sa vzďaľovať. Predchádzajúcu prítomnosť pána lesa prezrádzalo len vzďaľujúce sa praskanie vetvičiek. Priznám sa, celkom ma potešilo, keď som videl približujúce sa svetlo Janovej baterky. Zložil som si veci v aute a začal som mu rozprávať o tom, čo som práve prežil. On sa len usmieval a prikyvoval. Spýtal sa ma len „či som ho spoznal“ (pach medveďa). Potom som pochopil prečo sa usmieval. Pach medveďa, a zvlášť takého starého, je špecifický a nezameniteľný.
Stretnutie s „ozajstným medveďom“ prišlo nečakane už na druhý deň. Vždy ma dokáže prekvapiť, ako sa takto veľké zviera dokáže nehlučne pohybovať v teréne plnom kríkov, suchého lístia a vetvičiek. Sedel som ticho na posede a konečne prestalo pršať. Užíval som si ticho navôkol a popritom som nenápadne bojoval s muškami. Tiež si to zrejme užívali (našťastie len do 20:30) Rozhliadal som sa po okolí a kontroloval svoju výstroj. Hlavou sa mi preháňali rôzne myšlienky a skoro sa mi ňou prehnal aj kolibrík. Zastavil sa vo vzduchu asi meter odo mňa, chvíľu zabzučal krídlami a zmizol medzi konármi stromov. Nevenoval som sa veľmi návnade. O chvíľu sa otočím späť k nej a pri sude s návnadou stojí obrovský medveď. Hovorí sa, že strach má veľké oči, ale nato, že to bol môj prvý medveď, s ktorým som sa takto stretol, bol naozaj veľký. Nepočul som, kedy tam prišiel. K návnade pristupoval opatrne a trvalo to hodnú chvíľu kým sa k nej dostal. Pomaly sa priblížil k sudu, neustále sa obzeral, postavil sa na zadne, oprel sa o sud s návnadou a vysypal ho. Odbehol do kríkov. Po chvíli sa vrátil, rozhliadol sa a vybral sa smerom k môjmu posedu. Vnímal som len jeho mohutnú postavu približujúcu sa k môjmu posedu. Priznám sa, zobrať do ruky luk ma ani nenapadlo. Moje zmysly boli napnuté a telo neschopné čokoľvek urobiť. Po pár krokoch zastavil, vztýčil hlavu, natiahol do nozdier vzduch a vrátil sa pomaly k návnade. Začal sa kŕmiť pripravenými dobrotami. Od žrádla ho vyrušil až zvuk prichádzajúceho auta. Opäť zmizol potichu ako duch v hustých kríkoch. Ja som zostal sedieť na posede s doširoka otvorenými očami, vypol som kameru a snažil som sa upokojiť dýchanie. Bol to pre mňa veľmi intenzívny zážitok.
Keď sa po piatich dňoch konečne oteplilo a vyšlo slnko všetci sme sa potešili, že už nebudeme musieť na posedoch moknúť. To sme však netušili, že rovnakú radosť z oteplenia budú mať aj mušky a komáre. Prišlo preto obdobie repelentov a sprostých slov. Podstatnou výhodou bolo to, že sme používali lovecké masky a sieťky, čo síce ochránilo zvyšnú časť tváre a hlavy, no oblasť okolo očí bola nechránená. Tam si tie malé beštie zgustli, keď prestal účinkovať repelent. V tento deň som videl opäť medveďa. Prišiel ešte za svetla. Tentokrát to bol taký mladý dorastenec, keby nebol medveďom pošlem ho po pivo. Prikradol sa k návnade, niečo uchmatol a zmizol v blízkom poraste. Večer pred západom slnka a príchodom outfittera som mal opäť ten „divný pocit okolo žalúdka“ a cítil som prítomnosť starého medveďa. Na čistinu však nevyšiel. Keď sa na príjazdovej ceste ozval zvuk prichádzajúceho auta, vzďaľujúce sa praskajúce vetvičky len potvrdili moju predtuchu. Netušil som, že to bolo len také oťukávanie a ozajstné stretnutie príde na druhý deň.
Ďalší deň ma Jano vyviezol na nové miesto. Bolo vzdialené od tábora asi 25 km. Posed bol 800m od hlavnej cesty. Tu sme nechali auto a ďalej sme kráčali peši. Porast bol veľmi neprehľadný a medzery medzi stromami na mnohých miestach vypĺňalo malinčie, borievky a všakovaká vegetácia. Počas chôdze sme sa s Janom potichu rozprávali o tom, že pri rannej kontrole návnady zistil, že medvede sem chodia pravidelne. Preto je veľká pravdepodobnosť, že by sa mi dnes mohlo v love zadariť. Na tomto posede som ešte nebol, preto som nevedel, ako dlho ešte pôjdeme a snažil som sa zapamätať si cestu späť, aby som náhodou niekde omylom neodbočil. Po západe slnka sme sa mali totiž stretnúť na mieste, kde sme parkovali auto. Do sledovania cesty som sa tak zahĺbil, že som si ani nevšimol kedy sme vyšli na čistinu. Otvorila sa pred nami plocha, kde uprostred bola ešte neporušená návnada. Znak toho, že sme prišli včas. Teda minimálne skôr ako medvede. Podali sme si ruky, Jano mi zaželal Lovu zdar a ja som sa vybral k posedu, ktorý bol neďaleko návnady na malom kopčeku. Po prekontrolovaní návnady Jano odišiel. Zostal som tu sám. Okolo posedu som si natiahol maskovaciu sieť, ktorá prekryla spodnú časť posedu, prichytil som si kameru, pripravil luk a čakal. Dnes bolo veľmi pekne. Svietilo slnko, ale nebolo príliš teplo, a ešte aj tie mušky boli akési prívetivejšie.
Čas sa vliekol pomaly. Diaľkomerom som si premeriaval vzdialenosti k návnade a k záchytným bodom, aby som vedel optimálne prispôsobiť streľbu. Kochal som sa okolitou prírodou. Kanadská príroda je naozaj nezameniteľná. Netvrdím však, že je krajšia, ako tá naša. Je len akási iná. Blížil sa už západ slnka a medvede nikde. Začalo ubúdať svetlo, čo nie je príliš dobré pre lov lukom. Nemáme žiadnu optiku, ktorá by „pozbierala svetlo“ pri mierení. Tak som si povedal, že ešte chvíľu počkám a začnem sa pomaly baliť. Keď tu zrazu na okraji čistiny pohyb. Medzi okrajom lesa a návnadou bol ešte taký malý lesík, ktorý mi zakrýval výhľad na celú plochu. Zapol som kameru, chytil som do ruky luk, zapol som vypúštak na tetivu a snažil som sa medzi stromami nájsť obrys medveďa. Veď čo iné (dúfam) by to malo byť.
Spoza stromov vyšiel do stredu čistiny maco. Pomalým krokom sa približoval k návnadám. Prišiel k hlavnému sudu, ktorý som mal nameraný na 40m (nevhodná vzdialenosť na lov lukom), a odtiaľ k druhej návnade, ktorá bola pripravená vo vzdialenosti 25m. Táto bola pripravená práve pre tento spôsob lovu. Medveď však prichádzal čelom ku mne, čo rovnako nebola vhodná pozícia na výstrel. Bol som vo výške asi 7m od úrovne medveďa strieľal by som naň z vrchu. Prikradol sa k tejto návnade niečo uchmatol a odbehol. Povedal som si no fasa, dobre to začína. Zložil som luk, vypol kameru a diaľkomerom som znova premeral vzdialenosti. Keď takto niečo medveď uchmatne môže prísť o päť minúť alebo o dve hodiny. Predstava, že by som sa s nim stretol niekde po ceste ma tiež príliš nelákala. „Stop efekt“ od luku nech nikto neočakáva a Hašlerky som so sebou nemal, že by som ho ponúkol, keby sme sa náhodou stretli. Asi po pol hodine som opäť zachytil pohyb na okraji čistiny. Medveď si vykračoval k mojej návnade bez akýchkoľvek obáv alebo podozrenia. Natiahol som luk, pripravil som sa na výstrel a čakal som, kedy maco vyjde spoza stromov. Prišiel z pravej strany, sklonil sa k návnade a zastavil. To bola chvíľa na môj výstrel. Presunul som mieridla nad jeho lakeť (a kúsok vyššie), potichu som vydýchol a jemným pohybom ukazováka som uvoľnil tetivu. Šíp v krátkej chvíli preletel vzdialenosť a zasiahol svoj cieľ (práve o ten kúsok vyššie ako bolo treba). Počul som zapraskať kosť. Šíp preletel v mieste pod chrbticou a zasiahol pľúcny lalok. Zásah ho zhodil na bok. Chvíľu sa váľal po zemi a snažil sa zbaviť šípu, ktorého druhá časť mu stále trčala z čiernej srsti.
Sťažka sa odplazil do kríkov neďaleko posedu. Chvíľu som ho počul ešte fučať a ťažko dýchať, keď sa váľal v blate a snažil sa blatom zalepiť si ranu (to som sa dozvedel až neskôr od Jana, že vraj tieto medvede si dokážu sami zalepiť ranu blatom, aby zastavili krvácanie), potom som z posedu videl, ako sa hýbu vrcholky stromčekov v smere, kadiaľ medveď ťažko odchádzal preč. Slnko zapadlo už dávno a svetla veľmi rýchlo ubúdalo. To, že tu nie je telefónny signál som považoval za výhodu až doteraz. V tejto oblasti je možné dohľadávať zver so strelnou zbraňou, alebo so psom, ale bez zbrane. Aj pes aj zbraň boli v tábore. Dohľadávať čierneho medveďa v cudzom teréne a v tme by bolo nerozumne a veľmi riskantné. A priznám sa, že by som ani nenašiel odvahu. Nepoznal som ani okolitý terén. Zbalil som si veci na posede, zišiel opatrne dolu, označil nástrel a smer, ktorým odišiel medveď s tým, že ho pôjdeme na druhý deň dohľadať. Veľmi rýchlym krokom som sa snažil dostať k hlavnej ceste. Svetlo už nebolo skoro žiadne a na nebi svietil veľký mesiac. Vo svetle čelovky som sa snažil doraziť čo najskôr a najbezpečnejšie na miesto stretnutia s Janom. Keď som bol už skoro pri hlavnej ceste v diaľke sa ozvalo zavytie vlka. Zavytie, ktoré sa zareže tak hlboko do kosti, že by ste v tej chvíli dali čokoľvek za to byť buď niekde hodne vysoko alebo hodne ďaleko. Zadýchaný som dorazil k miestu, kde sme sa mali stretnúť. Srdce mi búchalo ako opreteky a „polky“ som mal tak zrazené dokopy tak, že by sa tam nedostal ani zastrúhaný vlas. Nervózne som sa obzeral či náhodou niekde v tme neuvidím tie „svetielka“, ktoré som vídal v televízii v prírodopisných filmoch. Fantázia pracovala na plné obrátky. Keď som videl v diaľke svetla prichádzajúceho auta bol som veľmi rád. V aute som chalanom porozprával čo som prežil i o tom, že som počul vlka. Jano s vážnou tvárou povedal: „Keď vlci vyjú, aj medvede zostávajú doma. Zrejme narazili na stopu toho tvojho medveďa a idú si poň“ Kanadská príroda vie byť v týchto prípadoch nekompromisná. Človek si uvedomí, ako rýchlo sa môže zmeniť poradie v potravinovom reťazci.
V posledný deň pobytu som ešte stále nemal uloveného toho „môjho“ medveďa. Poobede som sa začal obliekať a pripravovať sa na posledný lov. Skoro ráno sme totiž museli vyraziť už na letisko a vydať sa na cestu domov. Jano bol trocha sklamaný z toho, že sa mi za celý pobyt nepodarilo uloviť žiadneho medveďa lukom aj keď príležitostí bolo viacero. Nemohol som sa spoľahnúť na poškodené mieridlá, ktoré sa mi podarilo poškodiť pri presune terénom. Pošmykol som sa na koreni stromu a celou váhou som spadol na luk a mieridlá. Nemohol som už veriť tomu, že šíp pôjde práve na to správne miesto, a že život zvieraťa ukončí v krátkom čase. Myšlienka pôvodných obyvateľov, ktorí veria tomu, že zvieratá sa lovcovi vzdávajú preto, aby poskytli jedlo pre nich a ich rodinu mi je veľmi blízka. Preto som si na tento posledný lov zapožičal guľovnicu. Zodvihol som zo zeme môj lovecký vak, prekontroloval náboje, pušku a pomalým krokom som odišiel k jeepu. Bolo to trocha symbolické, že práve na posledný lov som sa „vyviezol“ sám. Na posed pri jazere Depresion som dorazil ešte za dobrého svetla. Auto som odstavil asi 300m od posedu. Zvyšnú časť cesty som s napätými zmyslami prešiel peši.
Piesok a mach, ktorými bola pokrytá cesta, tlmili zvuk mojich krokov. Potichu som sa priblížil k posedu, zložil som vak a postupne som si veci vynosil hore. Pred posedom som si opäť natiahol maskovaciu sieť, ktorá mohla skryť prípadný môj neopatrný pohyb na posede. Prekontroloval som si výhľad na vnadisko, vložil zásobník do Remingtonu a ticho čakal. Čierny medveď bol v mysliach pôvodných obyvateľov veľmi rešpektovaným zvieraťom. Bolo takmer vylúčené, aby ho ulovil niekto len tak. Umožňovali to len zvláštne okolnosti a mohol ho uloviť len vybraný lovec, ktorý sa podrobil špeciálnemu rituálu. Verilo sa totiž, že duch zabitého medveďa vstúpi práve do toho, kto nosí jeho kožu. Jeho duch mal priniesť lovcovi silu a náklonnosť Matky Zeme. Sedel som ticho v korune stromu a vietor mnou pohupoval zo strany na stranu. Prišiel som si do Kanady splniť svoj lovecký sen. Uloviť svojho čierneho medveďa. Veľmi ma mrzelo, že môjho prvého medveďa loveného lukom, sme nedohľadali. Vlci boli rýchlejší a zrejme aj lepšie pripravený na ten lov. Každá situácia, do ktorej sa v živote dostaneme, nás má niečo naučiť. Myšlienky i spomienky plynuli mojou mysľou. Nebrzdil som ich. Nechal som ich prosto plynúť. To čo sa vtedy odohrávalo v mojej hlave sa dá len veľmi ťažko zachytiť do slov. V ten deň čas ubiehal akosi rýchlejšie. Svetlo pomaly ubúdalo, cítil som akési uvoľnenie. V duchu som sa už zmieril s tým, že ten „môj medveď“ zostane len snom. Zapadlo slnko a začalo sa stmievať. Zrazu som zaregistroval tieň, ktorý sa mihol na okraji lesa. Potichu som odistil Remingtona a snažil som sa nájsť medzi stromami obrys zvieraťa. Márne. Zrejme sa mi to iba zazdalo. Každý z vás lovcov (poľovníkov) pozná to obdobie, kedy ubúda svetlo a tiene sa začínajú hýbať. Potichu som zaistil zbraň, zložil ju na kolená a snažil sa upokojiť dýchanie. Nie však na dlho. Po chvíli vyšiel z poza zelenej steny „ten môj“ čierny medveď. Nebola to ozruta, akú by si každý z lovcov želal. Bol to asi 4 ročný medveď, ktorý sa pomalým krokom približoval k návnade. Ovoňal ju a pohľadom prekontroloval okolie. Ja som bol od návnady asi 35m vo výške 4m v 3d maskovacom odeve. Vidieť ma nemohol. Iba ak by ma zradil vietor. Ale dnes bol vietor na mojej strane. V nose som cítil pach medveďa, ktorý sa miesil s pachom návnady. Potichu som odistil a uložil som si pušku do streleckej pozície. Čakal som na chvíľu, kedy sa mi medveď správne postaví. Nechcel som už nič nechať na náhodu. Vedel som, že ďalší pokus nebude možný. Krv mi bubnovala v spánkoch a dalo mi veľmi veľa námahy udržať kríž puškohľadu na mieste, kde som chcel umiestniť zásah. Medveď sa odvrátil od návnady, nachvíľu sa postavil bokom. Odkryl svoju komoru.
Vtedy prišla moja chvíľa. Potichu som vydýchol a prst som presunul na spúšť. Lesom sa ozval výstrel. Zviera značilo zásah na komoru, ale prudko vyštartovalo a zmizlo v lese. To, čo mi v tej chvíli prebehlo mysľou by som sem nerád písal, bolo to veľmi neslušné ? Od Jana som vedel, že keď medveď „zaplače“ jedná sa o smrteľnú ranu. Priznám sa, jediné čo som v tej chvíli počul bola krv v mojich spánkoch a zrýchlený dych. Vnímal som, ako sa mi roztriasli ruky. Aj napriek tomu, že mi radili počkať po výstrele aspoň 15 minút na mieste a až potom ísť dohľadávať, toľko času som nemal. Zliezol som z posedu a vybral som sa smerom k nástrelu. Nebolo to veľmi rozumné, ale uvedomoval som si, že sa stráca sa svetlo. Veľa času mi nezostávalo do úplného zotmenia. Na nástrele som farbu nenašiel. Začal som o sebe pochybovať. Vedel som, že som zásah umiestnil tam, kam bolo treba. Nebol som si vedomý chyby, ale čo keď …. adrenalín dokáže svoje. Pomaly som sa vydal smerom, ktorým vyrazil medveď. Ponoril som sa do lesa, kde zmizlo ešte aj to málo svetla čo bolo vonku. Silne som zvieral Remingtona. Momentálne to bol jediný kamarát, ktorý mi mohol v tejto situácii pomôcť. Baterkou som sa snažil prepátrať terén a dohľadať zviera. Ale hľadaj čierne zviera v čiernej tme. Zmysly boli napnuté ako struny. Prešiel som cez potok a vo svetle baterky sa niečo zalesklo. Áno. Bola to srsť „môjho“ medveďa. Pristupoval som k nemu opatrne a puškou som sa presvedčil, či je zviera zhasnuté. Odpadol mi zo srdca obrovský kameň. Chytil som zviera za kožuch a ťahal som ho z lesa na čistinu, kde bolo predsa len trocha viacej svetla. Až teraz, keď som videl ten čierny kožuch ligotať sa vo svetle mesiaca, som tomu uveril.
Kľakol som si k medveďovi, poďakoval mu za jeho obetu i za jeho život. V duchu našich tradícií som mu dal zálomok a posledný hryz, aby som si uctil jeho život, a v duchu tradícií miestnych indiánov som si uctil jeho statočnosť a silu, aby sa jeho duch mohol slobodne vrátiť späť do lona Matky Zeme. Lovec kmeňa Ojibwe, ktorý ulovil čierneho medveďa, mal pravo uctiť si jeho statočnosť tým, že mu do nozdier vdýchne tabakový dym. Z loveckého vaku som preto vytiahol fajku a trasúcimi prstami som do nej natlačil čerešňový tabak. Zapálil som ju. Zobral som do rúk guľovnicu a rýchlym krokom som sa vybral po auto. Mesiac mi svietil na cestu. V hlave som sa snažil upratať si všetko, čo som práve prežil. Po predchádzajúcej skúsenosti som sa snažil medveďa čo najskôr odviezť. Pach krvi veľmi rýchlo priláka ďalších predátorov o čom som sa presvedčil pri mojom prvom medveďovi. Pokojnejší som bol až vtedy, keď som vo svetlách auta uvidel môj lovecky vak a hustý čierny lesklý kožuch „môjho“ medveďa. Až teraz som si ho mohol trocha lepšie prezrieť. Bol to zvláštny pocit cítiť medzi prstami jeho srsť a byť pri ňom tak blízko. Z hlboka som si potiahol z fajky, chytil jeho hlavu do svojich dlaní a pomaly som mu do nozdier vdýchol čerešňový tabakový dym. Dym ticho kopíroval obrysy jeho hlavy, pohladil jeho uši a rozplynul sa nad chrbtom. Verím, že rovnako, ako tento dym sa pokojne vzniesol k hviezdam aj jeho duch a pridal sa k jeho predkom a k Matke Zemi.
Kanadu odporúčam každému loveckému, dobrodružnému i romantickému srdiečku. Nenapodobiteľná príroda, nespočetné jazerá, veľké množstvo zveri (aj mušiek, ale to sa dá riešiť) a nádherné scenérie sú naozaj nezabudnuteľným zážitkom nielen pre lovecké ale i pre tie romantickejšie duše. Nasadnúť do kanoe, ticho lemovať brehy jazier, sledovať bobra pri práci, pozorovať losie kravy s mladými, ako sa brodia v pobrežnej vegetácií. Alebo len tak sa prejsť po lese a oddýchnuť si. Ak budete dostatočne vnímaví tak vás (nielen) kanadská príroda naučí mnohým veciam. Možno aj tej pokore, ktorá v tomto svete začína chýbať, alebo aj tomu, že v prírode má naozaj všetko svoju dušu a všetky veci a bytosti sú navzájom prepojené a mali by sa vzájomne rešpektovať.
